Piata fáza - 1.kapitola

27. května 2015 v 13:19 | Freya |  Kapitolky



Robert Bardayne sa náhle prebudil. Bol spotený, triasol sa, mal vyschnuté v hrdle. Chvíľu len tak ležal a snažil sa upokojiť svoje rozbúchané srdce. Pozrel na hodinky stojace vedľa na nočnom stolíku - ukazovali čas 3:33 ráno. Zahľadel sa do stropu a zamyslel sa. Čo sa mu to vlastne snívalo? Nemohol si spomenúť, v mysli sa mu vynárali iba útržky, ktoré spolu nedávali nijaký význam. Zo sna mu však ostal zlý pocit. Vedel, že už nezaspí, preto vstal a zamieril do kúpeľne. Neónové svetlo ho na chvíľu oslepilo, jeho oči si však na zmenu rýchlo zvykli. Hltavo sa napil chladnej vody a zahľadel sa na seba v zrkadle. Čím dlhšie sa díval, tým väčšmi mal pocit, že jeho tvár sa zmenila. Hnedé vlasy padajúce na plecia stmavli, jasné modré oči pripomínali súmračnú oblohu. Prešiel si rukou po neoholenom strnisku. Ani kruhy pod očami mu nepridávali na sviežom vzhľade. Vyzeral minimálne o desať rokov starší. Nevedno, či to bolo tým svetlom a nedostatkom spánku, alebo naozaj vyzeral tak strhane. Je pravdou, že v posledných dňoch toho veľa nenaspal. Už niekoľko nocí sa mu sníval ten istý sen stále dokola, no on si z neho pamätal vždy tie isté útržky.

Pomalým krokom prešiel do svojej izby, otvoril balkónové dvere. Vyšiel von a dlaňami sa oprel o zábradlie. Noc bola tichá a nezvyčajne tmavá. Na oblohe pritom nebolo jediného mráčika. Jemný chladivý vánok mu hladil odhalené ruky a ramená. V jednej chvíli ho premkol pocit, že ho niekto sleduje. Zimomriavky na krku ho upozornili, že ten niekto stojí za ním. Ako sa dostal k nemu na balkón, nevedel.

"Richard," prehovorila tajomná osoba za jeho chrbtom. Podľa hlbokého melodického hlasu usúdil, že to bol muž okolo päťdesiatky. "Konečne som ťa našiel. V skrývaní sa si naozaj dobrý." Richard sa neotáčal. Toho chlapa nepoznal. Netušil, odkiaľ pozná jeho meno. Nevedel ani, či nie je nebezpečný, preto radšej celý čas mlčal. Začul mužove tlmené kroky a na jeho ramene sa ocitla ruka ukrytá v čiernej koženej rukavici.

"Nedôveruješ mi?" spýtal sa muž, v jeho hlase bolo badateľné prekvapenie.

"Nemám najmenší dôvod vám dôverovať," prehovoril Richard a zamračil sa. "Neviem, kto ste. Neviem, odkiaľ viete moje meno. A už vôbec netuším, ako ste sa sem dostali."

"Nepoznáš ma?" mužov hlas tentoraz znel znepokojene. "Matka ti o mne nič nepovedala? Zvláštne." Richard nadvihol obočie. Jeho matka zomrela pred piatimi rokmi na rakovinu pľúc. Otca nepoznal, nikdy ho nevidel, nemal naňho žiadne spomienky či fotky. Bol to preňho neznámy, cudzí človek.

"Odkiaľ poznáte moju matku?" spýtal sa Richard a pozorne si muža obzrel. Mohol mať takmer dva metre, bol štíhly, ale nie vychudnutý. Oblečený mal čierny kabát, ktorého okraje siahali až k mužovým kolenám, čierne kožené nohavice a vysoké topánky na šnurovanie, tiež čiernej farby. Spod kapucne mu vykukol prameň striebristých vlasov.

"Spoznal som ju asi pred štyridsiatimi rokmi, keď ešte chodila na strednú školu. Končila vtedy tretí ročník. Predstavila nás naša spoločná známa a poviem ti, urobila tú najlepšiu vec na svete." Z mužovho hlasu zaznela pri tejto spomienke nezvyčajná neha. "Bezhlavo som sa do nej zamiloval, hoci ona sa o mňa v tom čase ako o muža nezaujímala. Hoci som sa snažil, posielal som jej kvety a všeličo možné, volal som ju na večeru, moja snaha priniesla svoj výsledok až o tri roky neskôr. Po pol roku randenia sme sa vzali a o ďalších šesť mesiacov si sa narodil ty." Muž sa odmlčal a odvrátil od Richarda tvár.

"Prosím? To nemyslíte vážne," pozrel naňho Richard neveriacky. Rukou si prehrabol vlasy.

"Mrzí ma to," povedal muž s neskrývanou ľútosťou v hlase. "Keby som nebol taký hlupák a nemyslel len na seba, všetko mohlo dopadnúť inak."

"Ak tvrdíte, že ste môj otec, čomu ja neverím," zamračil sa Richard, v hlase mu znela zlosť, "kde ste potom boli celé tie roky? Kde ste boli, keď mama zomrela?"

"Nemohol som s vami ostať. Skús ma pochopiť. Keby Aevalon zistil, že mám syna, ublížil by vám a mňa by prinajlepšom zabil. Musel som odísť. Keď som sa dozvedel, že tvoja mama zomrela, chcel som sa okamžite vrátiť, no určité udalosti mi v tom zabránili. Ani na sekundu som však na vás neprestal myslieť. Na teba ani na mamu." Mužove ruky sa jemne chveli, z jeho hlasu znelo nešťastie.

"Načo ste sem vlastne prišli?" spýtal sa Richard odmerane. "Už je príliš neskoro niečo naprávať." V hlave mu vírilo množstvo otázok, na ktoré by rád poznal odpoveď, avšak nemyslel si, že toto je vhodná chvíľa pýtať sa.

"Viem, že je neskoro, Richard," vzdychol muž. "Naozaj ma to mrzí. Prišiel som ťa však varovať. Aevalon takých, ako si ty, nemá veľmi v láske. Buďme úprimní - takých, ako si ty, zabíja. Vraj ste nebezpeční."

"Počkať," zarazil sa Richard. "Kto je ten Aevalon? A čo znamená to takých, ako ja? Naozaj nemám ani poňatia, o čom rozprávate. A vlastne, prečo by som vám mal veriť? Nemám ani dôkaz o tom, že ste naozaj mojím otcom."

"Postačí ti toto ako dôkaz?" spýtal sa muž, vybral niečo z jedného z vrecká svojho kabáta a podal to Richardovi. Ten, aj napriek nočnému šeru, rozoznal, že je to fotografia. Na nej sa usmievali dvaja ľudia - jeho matka, bacuľatá plavovláska so širokým hrejivým úsmevom, ktorá na rukách držala bábätko, a muž, ktorý ju držal okolo pliec. Ten istý muž teraz stál pred ním, len o niekoľko rokov starší. Na fotke mal husté gaštanovohnedé vlasy po plecia, svetlomodré oči a šibalský úsmev.

"Nikdy som na vás neprestal myslieť," prehovoril muž tichým hlasom. "Ale ako som už vravel, nemohol som sa s vami kontaktovať, nechcel som riskovať, že sa vám niečo stane." Richard sa cítil zmätený. Nemal ani poňatia, o čom ten muž hovoril. Cítil však, ako sa jeho pochybnosti o tom, či je ten muž naozaj jeho otcom, pomaly rozplývajú.

"Keď teda tvrdíte, že ste mojím otcom," začal váhavo, nespúšťajúc zrak z fotografie, "povedzte mi niečo, čo by ste mohli vedieť iba vy." Muž sa usmial.

"Narodil si sa siedmeho mája o štvrť na štyri poobede v nemocnici neďaleko odtiaľto," povedal muž, úsmev mu neschádzal z tváre. "Celý čas som bol s tvojou matkou." Richard sa zahľadel na tmavý les oproti nim. Nič nepovedal. Nevedel, čo má povedať. Nevedel, čo si má myslieť. Tridsaťpäť rokov žil s vedomím, že jeho otec je mŕtvy, a že ho už nikdy neuvidí. Teraz, po toľkých rokoch, zistil, že sa mýlil. Nechápal však, prečo mu to matka tajila. Vlastne, nechápal toho viac a dúfal, že mu to muž vysvetlí.

"Už mi veríš?" spýtal sa muž a keď Richard prikývol, jeho tvárou sa znova mihol náznak úsmevu. "Viem, že si zmätený a máš veľa otázok, no momentálne nie je čas. Dávaj si pozor, Richard. Dávaj pozor na to, s kým hovoríš, čo robíš, kam ideš. Nerob nič, čo by mohlo byť podozrivé. Aevalon má všade svojich špehov, ktorí ťa hľadajú. Teba aj ostatných, ako si ty. Sľúb mi, že budeš opatrný."

"Čo je na mne také výnimočné, že ma hľadá niekto, o kom som doteraz ani nevedel, že existuje?" spýtal sa Richard a znova sa zamračil. "Som úplne obyčajný chlap, ktorý chodí do práce, občas na jedno-dve pivá s kamošmi a to je asi tak všetko. Môj život je príliš nudný na to, aby sa o mňa niekto zaujímal. A stále ste mi nepovedali, kto to ten Aevalon vlastne je."

"Zatiaľ ti stačí vedieť, že je to tvoj nepriateľ, viac informácií by ti momentálne uškodilo," prehovoril muž tichým hlasom. "Prosím, dávaj na seba pozor, keď bude ďalšia príležitosť, prídem a všetko ti vysvetlím. To ti sľubujem."

"Dobre, fajn," povedal Richard a dvihol dlane do vzduchu na znak rezignácie. "Dnes z vás zjavne aj tak nič nevytiahnem." Muž sa usmial a otvoril ústa, že ešte niečo povie, keď vtom sa z vedľajšej ulice zjavili svetlá auta, niečo buchlo a keď sa Richard otočil späť k mužovi, ten už tam nebol. Richard si pretrel oči a vošiel do domu. Vedel, že dnes už určite nezaspí, v hlave mu vírilo príliš veľa myšlienok.


Keď sa za Richardom zabuchli balkónové dvere, z kríkov vedľa jeho auta vybehla postava zahalená v dlhom tmavom plášti. Bola tam po celý čas rozhovoru medzi dvoma mužmi, ani jeden z nich si ju však nevšimol. Teraz, keď si vypočula každé slovo, mala, čo chcela. Nikto ju nevidel, nikto ani nevedel, že tam bola.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wladka Wladka | Web | 8. června 2015 v 21:34 | Reagovat

poznacena tym, ze uz citavam iba v anglictine, som Ti chcela napisat : that´s good one chapter
teraz po slovensky, kedy bude dalsia kapitola? pretoze by som rada vedela o co sa tu jedna, kedze som tam trochu mimo :D

2 Angela QuickBow Angela QuickBow | E-mail | Web | 15. června 2015 v 8:21 | Reagovat

Veľmi zaujímavý začiatok a veľmi dobre napísaný, iba premýšľam, či vedieť dátum a čas narodenia nejakého človeka je dostatočný dôvod, aby niekto niekomu uveril, že je jeho otec. To si môže zistiť každý, kto chce a nevadí mu trochu sa pohrabať v konkrétnych dokumentoch. :) Toť môj názor, vymyslela by som možno niečo dôveryhodnejšie, ale už sú slová napísané, kocky sú hodené a komentár dopísaný. :) Veľa šťastia pri ďalšom písaní prajem :)

3 ~Freya ~Freya | E-mail | Web | 15. června 2015 v 20:05 | Reagovat

[2]: Angela, neboj sa, ono sa to porieši :D Nebude to postavené "iba" na dátume narodenia ;)

4 Sayuri Sayuri | Web | 16. června 2015 v 16:25 | Reagovat

Zatial to znie zaujímavo. Páčia sa mi takéto príbehy, od ktorých neviem čo mám čakať a tajomné postavy v nich. Takže rozhodne si prečítam aj dalšiu kapitolu :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama